Nič nové nepoviem, keď budem teraz venovať pozornosť udalosti, ktorá prebehla vo väčšej miere aj v médiách. Pripomeniem teda nedávnu aféru odchodu Mariána Balázsa z radov kléru a jeho následné obsadenie novej pozície, ako vedúceho poradcu v oblasti cirkvi a médií u premiérky Ivety Radičovej. Marián Balázs údajne odišiel pre jeho nespokojnosť s cirkevnými predstaviteľmi a katolíckou cirkvou celkovo, čo samozrejme vzbudilo medzi hodnostármi cirkvi silné vášne a pobúrenie nad konaním Balázsa. Cirkevná vrchnosť sa začala okamžite angažovať vo svojej obhajobe a zbiehať sa ako supy na zdochliny a hľadať a posudzovať chyby a dôvody Balázsovho odchodu a to samozrejme tak, aby cirkev samotná bola len nevinnou obeťou a Balázs odsúdenia hodným lotrom. Tu platí, že: „Náboženstvo musí uplatňovať zákon, aby získalo moc a kontrolu nad ľuďmi, ktorých potrebuje, ak chce prežiť.“ (W.P.Young, Chatrč, str.156) a tieto: „Zákony a pravidlá dodávajú ľuďom moc súdiť druhých a nadraďovať sa nad nich. Veríme, že žijeme podľa vyššieho štandardu ako tí, ktorých súdime. Vynucovanie pravidiel, najmä v ich najjemnejších formách, akými sú zodpovednosť a očakávanie, je márnym úsilím vytvoriť z neistôt istoty. Pravidlá nemôžu priniesť slobodu; majú len moc súdiť a obviňovať.“ (W.P.Young, Chatrč, str.155)
Namiesto toho, aby cirkev súdila a obviňovala iných, by mala naopak zaostriť pozornosť práve na seba a pýtať sa, prečo tak konal Balázs a okrem neho aj veľa ďalších pred ním a bude ich ešte mnoho aj po ňom. Prečo vystúpilo z radov katolíckej cirkvi toľko veriacich, keď prepukol obrovský škandál v roku 2004 v rakúskom kňazskom seminári v Sankt Pöltene, kde sa medzi kňazmi a seminaristami natáčali homosexuálne porno videá? Katolícku cirkev vtedy opustilo až takmer 45-tisíc ľudí, čo bolo najviac od druhej svetovej vojny. Ja sa teraz pýtam, či je skutočne súčasťou formovania a výchovy zo strany katolíckeho duchovenstva homosexualita, pedofília a iné sexuálne a násilné deviácie? Ďalej sa pýtam, či je všetko s kostolným poriadkom, keď cirkev netransparentne narába s finančnými dotáciami od štátu? Toľko korupčných škandálov a sprenevery štátnych peňazí v cirkvi a s tým súvisiace netransparentné nakladanie a rozšafnosť hodnostárov a najmä bývalého arcibiskupa Jána Sokola, ktorý až neuveriteľne dlho si šafáril na arcibiskupskom úrade v Trnave a chechtal sa do tvárí veriacich, tým jeho typickým arogantným úsmevom, svedčí, že asi nie všetko je v poriadku a na správnom mieste. Na úrade a v ľuďoch zostane Sokol zapísaný, len ako komunistický pohrobok a zradca všetkých ideálov. O Vatikáne, ako bašte katolíckej cirkvi sa už veľmi dlho hovorí, že ma blízko k mafii a že v jeho bankách sa perú špinavé peniaze.
Teológ Miroslav Kocúr sa v istom periodiku vyjadril, že: „Cirkev, ktorú som poznal, mi cielene zatajila svoje chronické choroby - túžbu po moci za každú cenu, neochotu hľadať pravdu, neprijateľné morálne kompromisy a všeličo iné.“ Chatrč sa dokonca pozerá na otázku náboženstva ešte kritickejšie: „Náboženstvo, politika či ekonómia, je ľuďmi vytvorená trojica hrôz, ktoré plienia zem a zavádzajú. Jednoducho povedané, tieto hrôzy sú nástrojmi, čo mnohí používajú na upevnenie ilúzií o bezpečí a svojej nadvláde. Ľudia sa boja neistoty, boja sa budúcnosti. Všetky tieto inštitúcie, štruktúry a ideológie sú márnym úsilím vytvoriť určitý pocit istoty a bezpečia tam, kde nič podobné nie je. Všetko je to lož. Systémy nemôžu nikdy zaistiť bezpečie.“ (W.P.Young, Chatrč, str.137)
Ešte na záver by som chcel povedať, že posudzovanie a odsudzovanie iných zo strany cirkvi je nanajvýš pokrytecké a len slepý so zatemnenou mysľou by to nevidel a „veriacich, ktorí sa prestávajú stotožňovať s oficiálnymi cirkevnými postojmi, je čoraz viac. Pre nich môže byť rozhodnutie Balázsa potvrdzujúcim hlasom, že v cirkvi naozaj nie je niečo v poriadku.“ (SME, 31.júl 2010) Takže cirkev predtým, ako ukáže prstom a pomenuje zradcu, nech sa najskôr zamyslí nad tým, kto zradil ako prvý.