Pre mňa umenie predstavuje hodnoty, ktoré sú trvalé, nemenné a umenie ako také, má dávať životu človeka zmysel a hodnotu, ktorá sa práve lacnou a zbytočnou reklamou deštruuje a stráca. Ak spisovateľ napíše kvalitnú a dobrú knihu, tak takáto kniha má potenciál zaujať širšie spektrum čitateľov a získať tým na predajnosti a vlastne zarobiť na seba a autora a to bez zbytočnej a neúmerne prehnanej a trápnej prezentácie samotného autora. Umenie má mať predovšetkým funkciu skúmania estetiky, umenovedy a filozofie umenia. Umenie je krása v tej najkoncentrovanejšej podobe. Aristoteles vnímal umenie ako schopnosť dať mysli určitú mravnú povahu a umenie plní podľa neho túto funkciu pomocou napodobovania (mimésis) ľudských citov a konaní. Takto nejako by malo plniť umenie svoju funkciu v každom jednom svojom odvetví. Kto by nepoznal diela ako Avignonské slečny od Picassa, Leonardovu Monu Lisu, Michelangelovu sochu Dávida vo Florencii, alebo Gaudího skvostný chrám La Sagrada Familia v Barcelone? Kto nepozná hudobné diela Bacha, Mozarta, Beethovena, Verdiho a iných hudobných velikánov? Komu je neznáme literárne dielo Shakespeara, Danteho, Goetheho, Schillera, Dickensa, Salingera, Mailera a iných? Azda len málo ľudí povie, že im to nič nehovorí. Je to tak, sú to umelci par excellence a sú to umelci, ktorých život naplnený v umení, zanechal na ich tvorbe pečať večnosti a tým sa stali nesmrteľní.
O to viac ma zaráža fakt, ako nejaký tvorca hodnotí svoje dielo čisto len cez prizmu nejakého kvázi produktu, na ktorom chce hlavne dobre zarobiť a preto ho sprevádza veľmi lacnou, povrchnou a zavádzajúcou reklamou. Týmto nechcem povedať, že umelec nemá zarábať na svojom umení. To by som klamal sám seba, keby som to tvrdil. Umelecké dielo však nemá byť tvorené samoúčelne, ako nejaký produkt či naturália, ktorú treba len dobre predať, ale má niesť v sebe zmysel toho, čím umenie vlastne je a dielu ponechať rešpekt, aký mu prináleží. Potom toto dielo nestráca svoju estetickú hodnotu, pre ktorú bol predovšetkým vytvorený.
To však nemožno hovoriť o Borisovi Sirkovi a jeho vernisáži výstavy v bratislavskej Kressling gallery v roku 2008, kde si pozval známu porno herečku Barbaru „Devil“ Orlickú, ktorá ju sprevádzala odetá len v šperkoch. V tomto prípade sa jedná o úplne bezúčelné a nezmyselné hosťovanie Orlickej na spomínanej vernisáži. Jedná sa tu len o to, aby samotná výstava pritiahla čo najväčší počet návštevníkov a pochybujem vôbec o tom, že niekoho z ulice bude zaujímať samotné dielo Borisa Sirku, pre ktoré hlavne mala mať vernisáž účel. Vernisáž má predstaviť umelca a jeho tvorbu a v tomto prípade sa jednalo len o lacnú promenádu nahej ženy voľných mravov, ktorá predstavovala len úplne zbytočnú a trápnu reklamu rovnajúcej sa tej, kde sa Orlická kedysi predstavila v uniformách mestskej polície.
Nedávno vyšiel vo vydavateľstve Ikar román Jozefa Kariku pod názvom V tieni mafie. Nič by ma tak neiritovalo, keby nešlo opäť o trápnu a zavádzajúcu reklamu. Autor knihy o sebe tvrdil, že bude úspech, keď po vydaní knihy prežije ďalšie tri mesiace. Samotná kniha nepredstavuje žiadne osobnosti, ba ani žiadne reálie z prostredia mafie na Slovensku. Jedná sa o fiktívny príbeh napísaný klasickou a dobre čitateľnou beletristickou formou. Nič viac a ani nič menej. Klasický priemerný román, ktorý sa Karika snažil odprezentovať formou dokumentu talianskeho novinára a spisovateľa Roberta Saviana s názvom Gomora, ktorý tiež vyšiel u nás vo vydavateľstve Kalligram v roku 2008 a stal sa celosvetovým bestsellerom, kde Saviano reflektuje činnosť najväčšej kriminálnej zločineckej organizácie camorry v Taliansku, so všetkými menami, miestami a udalosťami a opísané niekedy až veľmi naturalisticky. Zo strany Kariku a jeho zavádzajúcej a klamnej reklame na jeho nový román z prostredia mafie, sa javí ako priživovanie sa na úspechu knihy Gomora, ktorá naozaj zabezpečila Savianovi prudkú popularitu, ale zároveň aj rozsudok smrti zo strany talianskej mafie. Vo všeobecnosti som si všimol veľký trend v písaní a vydávaní kníh s tématikou mafie. Samozrejme že to nie je nič nové. Tému mafie v beletrii najviac preslávili dnes už klasické diela, ako Krstný otec či Omerta od Maria Puza. Teraz mám na mysli skôr súčasný trend v literatúre a zdá sa mi, že to všetko začalo práve Savianom a jeho mimoriadne úspešným dokumentom Gomora a následne sa na Slovensku objavilo zopár titulov s rovnakým námetom. Spomeniem napríklad u nás pomerne úspešné dokumenty Gustáva Murína Mafia v Bratislave (2008) a Mafia na Slovensku (2009). Keď nerátam spomínaného Kariku a jeho román V tieni mafie (2010), tak v rovnakom roku vyšla ďalšia kniha pod titulom Mám v pätách mafiu od Jána Hargaša.
V závere by som chcel dodať, že prípad nepodarenej reklamy u Borisa Sirku, tak ako aj v prípade Jozefa Kariku, umenie len deformuje, ak vôbec sa dá hovoriť ešte o nejakom umení.
